Filozofovanie o láske

Láska – to sa môže zdať ako dosť čudná téma článku na blogu, ktorý sa venuje psom. Nicméne až tak divné to podľa mňa nie je. Láska má mnoho foriem. Ako sa raz opýtal Dr. Dlaha v jednej klasickej epizóde The Simpsons „a je to láska muža k žene, alebo láska muža ku kvalitnej kubánskej cigare?“. No a jedna z foriem je aj láska ku psom, ku kynológii a tak podobne. No a taktiež psy sú dobrý „nástroj“ ako sa učiť o svete okolo seba a teda aj o láske. Takže aby som to zhrnul, táto téma nie ja až tak mimo. A ak hej, to je jedno, chytila ma filozofická chvíľka na túto tému a chcel som si to zapísať, tak to tu proste je. A je to môj blog, tak si sem môžem písať, čo sa mi zachce! No dobre, prejdime k veci.

Počas môjho života so psami mi neraz napadla nejaká takáto veta: Prečo, do pekla, ja vlastne mám tie psy? Stojí to peniaze, čas, občas nervy, prináša to kopu starostí… Takáto veta mi napadá napríklad keď je 11 hodín večer, vonku je tma, zima, prší a ja namiesto toho aby som mal doma v teple vyložené nohy, pil pivo alebo bieleho medveďa a pritom sledoval najnovšie dobrodružstvá postavičiek zo sveta Marvel komixov, tak sa potulujem v takýchto nekresťanských podmienkach po vonku so psami. To je len jeden taký príklad. Myslím si, že niečo podobné napadá občas každého a určite sa to netýka len psíčkarského sveta. Napríklad si predstavme turistu, ktorý šlape do kopca a pritom nadáva a nevie či má skôr preklínať tú horu, ten ťažký batoh na chrbte, alebo seba, že mal taký „skvelý“ nápad sa sem trepať. Viem si taktiež predstaviť aj nejakého starého fotra, ktorý pri niektorých situáciách, ktoré mu jeho deti pripravia, rozmýšľa nad tým, prečo si do kelu radšej nenasadil na vtáka tú gumovú vecičku. No a mnoho žien si už určite povedalo niečo ako „prečo ja sprostá som si radšej nezobrala Pištu Hufnágela!“ A tak ďalej a tak ďalej…

Čo som tým všetkým chcel povedať je, že každý vzťah, každá činnosť alebo každá situácia občas prináša nejaké strastiplné zážitky a chvíle. Prečo sa teda na to všetko nevykašleme? Prečo ja mám psy? Prečo sa ten nadávajúci turista stále vracia do hôr? Prečo ten zúfalý foter doma nepovie, že si ide kúpiť cigarety a už sa nikdy z nákupu nevráti? Odpoveďou je podľa mňa práva tá láska.

Podľa môjho osobného názoru, ku ktorému som počas svojho života dospel, je láska stav, kedy niečo (je jedno, či to je osoba, činnosť…) vidíme také aké to je – so svetlými aj temnými stránkami, dobrými aj zlými vlastnosťami, s výhodami aj nevýhodami, radosťami aj starosťami, kvalitami aj nedostatkami… Skrátka ani čisto hejtersky ani s ružovými okuliarmi. A aj tak to máme radi, baví nas to, venujeme sa tomu…

Keď na niečom vidíme len to zlé, tak to láska asi nebude, to je jasné. Keď vidíme len to dobré, tak to pre niektorých možno je láska, ale pre mňa nie. Nič nie je len dobré, úžasné a dokonalé… ak sa nám to zdá, tak to je ilúzia, ružové okuliare, póza. Znamená to, že danú osobu alebo činnosť ešte až tak nepoznáme. Ako hovorí môj kamarát Juri, ešte sme neprešli tým „reality checkom“. Aby sme vedeli, či k niekomu / niečomu cítime naozaj lásku, musíme vidieť obe stránky. A keď ako sa hovorí nám to „za to stojí“ tak to znamená, že danú odobu alebo činnosť milujeme. Veď sa vlastne aj hovorieva, že „láska hory prenáša“ alebo „láska všetko prekoná“ – to na to sedí.

Ak nie sú hory na prenášanie a nie je čo prekonávať, tak vlastne ešte nevieme, či tam láska je. Keď sa vrátim k príkladu s turistom na horách – ak niekto obdivuje outdoorové videá na YouTube a predstavuje si ako pôjde na hory ale po jednom či dvoch výletoch zistí aké to má „temné stránky“ a vykašle a na to, tak ten človek hory nemiluje – a je to v poriadku, nie je na tom nič zlého. Ale ak v tom stále pokračuje aj po tom, čo plne spoznal všetky zákutia ktoré to obnáša, tak tie hory miluje – a je to tiež v poriadku. No a keďže sme na blogu o psoch, tak to ukončime psím príkladom. Vráťme sa k tej úvodnej myšlienke človeka, ktorý v zime, tme a v daždi venčí… keď sa v psom svete pohybuje už dlhšie, vidí aj tie nevýhody a starosti čo to prináša a stále sa tomu venuje, a baví ho to, tak to asi bude láska ku psom. Alebo to ešte môže byť šialenstvo. Čo vastne možno je to isté…

No tak to by asi bolo všetko, snáď som to popísal nejak zrozumiteľne. Na záver by som ešte k tomu chcel dodať – hlavne pre tých čo by chceli túto úvahu „chytať za slovíčka“ – že samozrejme môžu byť situácie kedy aj cez veškerú lásku sa nemôžeme niečomu z objektívnych dôvodov venovať. Definíciu by teda bolo v tomto prípade potrebné upraviť na „Láska skoro všetko prekoná“. Niečo akože „Láska hreje, ale uhlie je uhlie.“ No a taktiež na druhej strane to, že ostávame s nejakou osobou alebo v nejakej činnosti, aj keď nás serie, tak to nutne ešte nemusí byť láska. Môže to byť všeličo, naríklad strach zo zmeny alebo nejaká neschopnosť skončiť určitú činnosť pretože je to naša „uniforma“ alebo póza – niečo akože veď som dlhé roky známy ako metalista, akoby to bolo keby priznám že už metal neznášam a mám rád disco? Alebo že už nemám rád psy, ale mačky… alebo tak. Chápete čo myslím. No ale to už si každý samozrejme musí zhodnotiť sám.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: