Tréning psa – právo alebo privilégium?

Keď sa zamyslíme nad životom psa v ľudskej spoločnosti, zistíme, že pomerne veľa aspektov jeho života nie je úplne v jeho réžii. Veľa vecí sa psovi „proste deje“ a sú v réžii človeka. Ja sa nad tým občas zamýšľam a výsledok týchto úvah sa dozviete v tomto článku.

Napríklad už o tom, s kým a kedy sa pes môže páriť, je na rozhodnutí chovateľov. Ďalej ani šteňa ani jeho rodičia nerozhodujú o tom, že šteňatá odídu a ani kam odídu. Následne pes nerozhoduje o svojej strave, o tom aký bude mať pelech, režim a tak podobne.

Ďalšia oblasť je chovanie psa. Veľa vecí, ktoré sú pre psy prirodzené, sú často pre nás ľudí problematické. Napríklad štekanie, lovenie, pasenie, žranie vecí zo zeme… to sú všetko normálne prejavy, ale v našom ľudskom svete sú niekedy situácie, kedy potrebujeme aby pes niečo z toho nerobil vôbec, niečo menej, niečo len keď je na to vhodná príležitosť, a tak podobne.

Vždy keď o tomto rozmýšľam, napadá mi otázka – čo mi vlastne dáva právo toto všetko robiť? Kde sa berie právo si psa kúpiť a potom modifikovať jeho chovanie k obrazu svojmu? Výsledok mojich úvah je, že nič. Že ja vlastne toto právo nemám. Že je potrebné to brať tak, že vychovávať a trénovať psa nie je právo, ale privilégium. Niečo, čo si musím získať a zaslúžiť.

Čo s tým v praxi?

To je síce pekné, ale čo s tým v praxi? Pre mňa to v praxi znamená to, že keď čelím pre mňa problémovému chovaniu, tak dôležitá otazka, ktorú si musím odpovedať je – čo robím alebo musím začať robiť, aby som získal privilégium k zmene / odstráneniu daného chovania?

Konkrétne príklady

Keď máme problém s lovením zveriny (čo je veľký problém a je potrebné to „zatrhnúť“ nie len kôli bezpečnosi našeho psa, ale aj pre ochranu zveriny), tak súčasť riešenia je „získať privilégium“ tak, že psovi zabezpečím dostatok možností lovecký pud uplatňovať spôsobom, ktorý je v pohode – cez rôzne hry, športy a iné aktivity. Ak mám psa, ktorý je znudený a nemá možnosť behať, stopovať, či prenasledovať v rámci tréningu či hry, nezískavam privilégium lovecké chovanie v určitých situáciách potláčať.

Keď máme problém, že pes žerie zo zeme (znovu veľký problém – pes sa môže otráviť a tak podobne), tak súčasť riešenia je „získať privilégium“ – má môj pes dostatok kvalitnej stravy? Má možnosť uplatňovať v živote potrebu hľadať žrádlo a pracovať pre žrádlo? Ak pes dostáva málo žrádla, alebo nevhodnú stravu, alebo ju všetku dostáva „len tak“ do misky bez možnosti potravu hľadať, nezískavam privilégiium zatrhovať mu toto chovanie.

Nehovorím, že sú to riešenia problémov, ale sú to dôležité súčasti riešenia a sú to prerekvizity k tomu, aby sme vôbec mohli tieto problémy riešiť.

Napadajú Vám ešte nejaké príklady?

Záver

Aby som to zhrnul – veľa aspektov života psa je v našich rukách. Máme veľkú moc nad psom – a ako to poznáme z klasického komixu o pavúčom mužovi – „S veľkou mocou prichádza veľká zodpovednosť“. Keď už sme sa rozhodli mať psa, treba k tomu pristupovať s úctou, byť k psovi fér a dbať na jeho potreby.

Aby sme ale mohli žiť so psom spokojne a v mieri, musí mať pes osvojené určité návyky. Niekedy to bohužiaľ ale znamená aj ísť trochu proti prirodzenosti psa (viď lovenie, žranie zo zeme…). Nemali by sme to ale brať ako naše automatické právo, ale skôr ako privilégium, ktoré si musíme zaslúžiť.

Ak sa vám článok páči a pomohol vám, prosím zdieľajte. Ak máte čo doplniť, alebo máte otázku, zanechajte komentár. Ďakujem.